Bugatti

V časoch, keď bol automobilový priemysel ešte v plienkach, existovali továrne, ktoré boli mierne vyspelejšie ako ostatné. Časom sa z týchto niekoľkých, stali tí nadradení, ktorí sa stali kráľmi automobilovému druhu. A s kráľovským rodom sú zviazané ako vzostupy, tak aj pády. Značka Bugatti si prešla všetkými možnými situáciami, ale vždy ich zvládla a vrátila sa späť na vrchol.

Začiatky

Keď vyrastáte v umeleckej rodine je veľmi pravdepodobné, že vplyv prostredia určí aj vašu budúcnosť. Ettore Bugatti sa narodil v roku 1881 a už od malička mohol čerpať inšpiráciu v celom dome. Starý otec Giovanni bol architektom a jeho otec Carlo bol známy dizajnér nábytku a ešte slávnejší sa stal vďaka výrobe šperkov. Brat Rembrandt bol sochárom. Ettore sa teda pod drobnohľadom rodiny vydal na dráhu umelca, ale vlastne nevedel prečo. Chcel byť najlepší, ale najmä byť maximálne originálny a podľa neho mu toto kariéra umelca nemohla poskytnúť. Kreslil rád, ale skôr niečo funkčného ako niečo, v čom je nutné hľadať skrytý zmysel. A tak ako sedemnásťročný odišiel študovať za strojára, ale ani tu dlho nevydržal. V podstate sa vrátil späť k umeniu, k perokresbám, na ktorých boli rôzne upravené stroje, motory a v neposlednej rade aj kompletné skice karosérií. Svoje myšlienky si archivoval. Predstavte si truhlicu z dubového dreva, zaplnenú rôznymi útržkami papiera na ktoré maľoval svoje projekty. Jeho talent si všimol aj otec a nakoniec uznal, aby šiel za svojim snom a začal ho podporovať. Pomohol mu zohnať prácu u  automobilky Prinetti & Stucchi, v tej dobe veľmi renomovanej, ktorá zanedlho začala vyrábať jeho prvé auto označené ako Type 1. Neskôr vznikla séria označená ako Dietrich-Bugatti. V roku 1907 začal pracovať pre Deutz Gasmotoren Fabrik, no vydržal tu iba tri roky, pretože potreboval niečo zarobiť na splnenie svojho sna, na založenie vlastnej značky. V roku 1910 sa zo sna stala realita a v Molsheime v Alsasku (v tej dobe patrilo Nemecku) založil Bugatti.

Prvé úspechy na pretekoch

Type 13 získal v Le Mans druhé miesto, čo mu zaručilo značnú popularitu pre jeho, do tej doby skoro neznámu značku. Všetky karty vsadil na aerodynamické vlastnosti a nízku hmotnosť a výsledok sa dostavil. V Bentley, ktoré bolo etablovanou značkou v pretekoch Le Mans vyrábali, ako sám Ettore povedal ,,najrýchlejšie nákladiaky na sveteˮ.  Po prvej svetovej vojne sa postavil na štart preteku v Brescii v ktorom jeho Type 30 obsadili prvé štyri pozície. Tento výsledok zaistil jeho značke parádnu reklamu. Jeho štvorvalcový  motor s objemom 1,35 litra bol prvý motor na svete, ktorý mal štyri ventily na valec.

Viac ako 10 000 vyhraných pretekov. To je číslo, ktoré zatiaľ nikto neprekonal a asi nikdy neprekoná. Najlepším pretekárskych autom v dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia, pokiaľ ste mali peniaze, bolo jednoznačne Bugatti T35 v rôznych špecifikáciách. Je zdokumentovaných 1851 víťazstiev a dnes sú tieto autá právom perlami súkromných zbierok. Konkurencia prišla s kompresorovými motormi a Ettore musel reagovať. V roku 1926 predstavil Bugatti 35B a 35C, ktoré mali 125 a 140 koní. S týmto modelom pretekala aj známa Eliška Junková, ktorá si pripísala na svoje konto aj niekoľko pódiových umiestnení. V Bugatti jazdili majstri volantu a jedným z nich bol aj Luis Chiron, ktorý v roku 1931 s modelom Type 51 vyhral päť veľkých cien a to mu prinieslo titul v majstrovstvách Európy. Konkurencia nezaháľala a snažila sa dominanciu Bugatti na pretekoch prerušiť a postupne sa začali objavovať značky na všetkých aspoň trochu významnejších pretekoch. Talianske, alebo nemecké značky ako Alfa Romeo, Maserati či Auto-Union a Mercedes-Benz boli pretek od preteku lepšie a rozdiely sa zmenšili až napokon zanikli a to bol začiatok konca Bugatti. Jediné dva úspechy, ktoré prišli po nástupe silnej konkurencie, ale zato najväčšie boli v rokoch 1937 a 1939. Do historických análov sa zapísali zlatým písmom, pretože vyhrali Le Mans. V roku 1937 zvíťazili Jean Pierre Wimille a Robert Benoist s Bugatti 57G Tank a o dva roky neskôr vyhrali Jean Pierre Wimille s Pierrom Veyronom na Bugatti 57C Tank.

Doba priala výnimočným

Navrhnúť tvar aby bol dokonalý je ťažkou úlohou. Pokiaľ máte dar, talent, no nazývajte tieto schopnosti ako chcete, tak ste predurčený robiť ľudskému oku radosť a vy to dobre viete a užívate si to. Podobne, priam hedonisticky si užíval svoje diela aj Ettore Bugatti, ktorý vedel, že má schopnosti ako málokto a pri všetkých projektoch dbal na dokonalosť každého detailu. Umelecké gény sa v ňom nezapreli a jeho autá stelesňovali pohyb i keď stáli. Raz povedal jednému zákazníkovi, ktorý sa sťažoval na kvalitu bŕzd u modelu T35C pamätnú vetu: ,Monsieur, svoje autá vyrábam aby jazdili, nie aby stáliˮ. Okrem rýchlosti spĺňali Bugattiho autá aj všetky kritéria ultra luxusných limuzín a dodnes je vzorom tohto segmentu prekrásna séria Royale. Postaviť tieto autá nebolo najlepším krokom, pretože boli aj pre tých najbohatších drahé a to je čo povedať. V čase ekonomickej krízy bola cena astronomických 30 000 dolárov. A za všetkým bola poznámka bohatej Angličanky, že pokiaľ chcete najrýchlejšie auto je tu Bugatti, ale ak chcete to najlepšie tak si kúpite Rolls-Royce. To bol pre Ettoreho impulz postaviť auto hodné samých superlatívov. Síce sa mu to podarilo, ale nikto si ho nemohol dovoliť a z megalomanského plánu postaviť dvadsaťpäť kusov vzniklo iba sedem a dodnes sa dochovalo šesť kusov. Pod kapotou boli Bugattiho rozpolené letecké šestnásťvalcové motory z prvej svetovej vojny z ktorých sa stali radové osemvalce OHC. K mazaniu bolo treba 23 litrov oleja a chladilo ho 48 litrov vody, motor sám o sebe meral skoro 1,5 m. Mechanický rev tohto industriálneho monštra bol neuveriteľný. Royalov síce nevzniklo 25, ale motorov áno. Zvyšné kusy preto použil ako motory do jeho aerodynamických vlakov, ktoré dosahovali rýchlosti až 200 km/h. Nad maskou chladiča Royalov sa majestátne týčila skulptúra slona, ktorú navrhol jeho brat Rembrandt. Zo siedmych kusov sa do druhej svetovej vojny podarilo predať iba tri kusy a zvyšné rodina Bugatti zamurovala na rodinnom sídle v Ermenonville, aby ich neskonfiškovali nacisti. Vrcholom všetkého bola tragická havária jeho syna Jeana v roku 1939, ktorý testoval pretekársky model 57 a musel sa vyhýbať opitému cyklistovi a narazil do stromu. Toho roku zomrela aj jeho žena a o rok zomrel jeho otec. Tragický sled udalosti zmenili energického bonvivána Ettoreho na trosku. Počas vojny bola továreň zničená. Po vojne chcel obnoviť výrobu vo Francúzsku, kde pracoval na nových autách, ale to sa nestalo. V roku 1947 Ettore zomiera a je pochovaný v rodinnej hrobke blízko Molsheimu.

Odkaz žije ďalej

Po jeho smrti bola Bugatti v rozklade a zamestnanci (tých pár čo mu ostalo) časom odišli a značka bola predaná v roku 1963 firme Hispano-Suiza, ale nič nevyrábali. V roku 1987 ju kúpil bankár Romano Artioli a v roku 1991 uviedol na trh model EB 110, treba dodať, že sa celkom dobre predával. (cca 150 ks), ale o štyri roky prišiel bankrot a Bugatti sa stala majetkom koncernu VW v roku 1998, ktorý v tej dobe nakupoval luxusné značky po celom svete. Žiadna firma by si nemohla dovoliť predávať stratové auto, až na VW. Bugatti Veyron EB 16.4 je auto, ktoré predbehlo dobu, tak ako všetky ostatné Bugatti pred ním.