Ferrari a Formula 1.
Scuderia Ferrari je súčasťou kolotoča Formuly 1 už od jeho vzniku. Počas tohto obdobia si vybudovali dominantnú pozíciu vo všetkých štatistikách. Na štartoch VC sa v červenom monoposte objavovali len tí najslávnejší pretekári. Ako jediný tím sa vo výrobe komponentov spoliehal vždy iba na svoju továreň sídliacu v provincii Modena. Je to exemplárny prípad, ktorý už nikto nikdy neprekoná. O to väčšia je historická hodnota tejto značky. Pre Ferrari je účasť na Majstrovstvách sveta dôležitá aj z hľadiska implementácie technológií do cestovných vozidiel.
Vznik programu F1
Enzo Anselmo Ferrari predstavil svoj prvý automobil v roku 1947. Ferrari 125 Sport bola verzia určená na pretekanie cestovných vozidiel. Týmto projektom si získal rešpekt u laickej i odbornej verejnosti. Potenciál svojej značky vidiel v pretekoch a začal preto hľadať kvalifikovaných odborníkov s dostatočným elánom pre nové výzvy. Situácia v povojnovom taliansku nebola jednoduchá, a peňazí bolo málo. Svojou charizmou dokázal osloviť niekoľkých velikánov tej doby. Nemohol im ponúknuť vysoké platy a ani fungujúce zázemie, ale dal im víziu. Víziu stvoriť ikonu automobilového pretekania. Technologický vývoj mal na starosti Gioacchino Colombo a tím viedol Luigi Bazzi. Jazdecké duo tvorilo eso tej doby Tazio Nuvolari a Franco Cortese. Zvyšok roku 1947 sa niesol v znamení prác na vývoji ich prvého vozidla pre kategóriu medzinárodných formúl/Majstrovstiev Európy (v roku 1950 sa premenovala na MS Formule 1). V roku 1948 sa začali objavovať na štartoch veľkých cien vozidlá Ferrari. Spočiatku sa jednalo o športové automobily, ktoré boli zbavené svetiel a blatníkov, ale ešte v tom roku sa na štarte objavil prvý monopost Ferrari. Jednalo sa o Veľkú cenu Talianska (išla sa vo Valentinovom parku v Turíne) a nasadili do nej tri monoposty Ferrari 125 F1. Konkurencia bola silná a technologicky vyspelejšia, ale po odmávaní šachovnicovou vlajkou mohol na stupne víťazov vystúpiť Raymond Sommer. Klasifikoval sa na vynikajúcom treťom mieste.
Cesta k prvému víťazstvu
V roku 1949 sa Alfa Romeo ako najväčší konkurent Ferrari zo série medzinárodných formúl stiahla, čo umožnilo vyhrávať aj iným tímom. V priebehu tohto roka vyhrali Ferrariho jazdci niekoľko pretekov a to aj vrátane Veľkej ceny Československa, ktorú vyhral na privátnom monoposte Peter Whitehead. S rokom 1950 sa začína písať história Majstrovstiev sveta Formule 1. V tomto roku sa do šampionátu vrátila Alfa Romeo a diváci mohli sledovať nádherné momenty, ktoré mohli vyústiť do prvého titulu na Ferrari jazdiaceho Alberta Ascariho. No v poslednom preteku svoj boj Ascari prehral (v dôsledku zmeny pravidiel o rozmeroch pneumatík) a titul získal Nino Farina na Alfe. Vytúžený okamžik nastal 14.7.1951 na Silverstone, kde získava Froilan Gonzales vo Ferrari 375 F1 prvé víťazstvo pre Scuderiu Ferrari. Na konci roku 1951 ostáva Ferrari bez konkurencie, pretože Alfa Romeo skončila s pretekaním a Ferrari nemalo súperov. FIA preto vypísala Majstrovstvá sveta kategórie F2. Ferrari zareagovalo výrobou modelu 500 F2, ktorý bol neskôr modifikovaný na verziu 500/625. Tento monopost cigarového tvaru nemal konkurenciu a spôsobil na pretekoch vlnu negatívnych reakcií zo strany konkurencie. V priebehu sezóny 1952 a 1953 sa išlo 17 pretekov. Ferrari ich vyhralo 14, bola to zásluha najmä 500 F2. Jeho neporaziteľnosť bola hlavnou príčinou pre FIA, aby znovu zaviedla kategóriu F1 a zatraktívnila tak nasledujúce sezóny.
Majstri sveta s vozidlami Ferrari
Alberto Ascari bol prvým majstrom sveta v službách Ferrari. Svoj triumf oslávil v roku 1952 na Ferrari 500 F2 a druhý o rok s rovnakým modelom. K Ascarimu sa Enzo Ferrari choval prakticky ako k vlastnému synovi. Bol jeho patrónom a nedal na neho dopustiť. S jeho biologickým otcom Antoniom sa poznal veľmi dobre. Pretekali spolu s Enzom za Alfu Romeo. Osud bol veľmi krutý a v roku 1925 sa Antonio zabil pri nehode v meste Montlhéry. Albertovu kariéru u Ferrari sprevádzalo mnoho zvláštnych udalostí. V roku 1955 v Monaku pretekal s Ferrari-Lancia D50 a havaroval v prístave. Jeho vozidlo skončilo v zátoke a skoro utonul. O štyri dni testoval na dráhe v Monze športové vozidlo a pri teste zahynul. Mal 36 rokov.
Juan Manuel Fangio vyhral v roku 1956 titul s monopostom Ferrari-Lancia D50. Tento temperamentný Argentínčan získal u Ferrari v poradí už svoj štvrtý titul majstra sveta, ale po neustálych sporoch s vedením Scuderie (hlavne s Enzom) sa rozhodol ukončiť svoje pôsobenie v Scuderii ešte toho roku. Svoj posledný, piaty titul získal ako 46 ročný veterán v nasledujúcom roku za volantom legendárneho Maserati 250 F.
Mike Hawthorn získal titul v roku 1958, ale túto sezónu poznačilo niekoľko tragických udalostí. S jeho kolegom Peterom Collinsom a Luigim Mussom vytvorili idylické zoskupenie jazdcov v Scuderii. Obaja jeho kolegovia v tejto sezóne našli smrť na trati, čo Hawthorna priviedlo k rozhodnutiu, že po konci šampionátu skončí aj on. To dodržal, ale začiatkom nasledujúceho roka počas súkromnej jazdy havaroval a zahynul. Odišiel za svojimi kolegami do pretekárskeho neba, ako o ňom neskôr v rozhovore povedal Enzo Ferrari.
Phil Hill je majster sveta z roku 1961. Ferrari nasadzovalo v tomto roku model 156 F1 prezývaný aj ,,Shark noseˮ (žraločí nos). Na túto sezónu prichystali vo Ferrari dve varianty tohto modelu. Jedna bola s kratšou zadnou časťou na pomalé okruhy a druhá s dlhšou zadnou časťou, tá bola určená pre rýchlejšie okruhy kde generovala lepší prítlak. Rovnako vytvorili aj dva motory. Obe verzie mali vzadu pozdĺžne uložený motor, ktorý bol evolúciou agregátu Dina V6. Líšili sa uhlom valcov. Kratšia verzia mala 65˚ a dlhšia 120˚. S jeho kariérou Phila Hilla sa spája aj tragická udalosť, vďaka ktorej získal titul majstra. Jeho tímový kolega Wolfgang Graf Berghe von Trips s ním bojoval o titul a rozhodovalo sa na okruhu v Monze. Von Trips havaroval a spolu s ním zahynulo aj 14 divákov.
John Surtees sa ako jediný pretekár na svete stal štvornásobným majstrom sveta na motocykle a jeden titul získal aj v automobilovej súťaži v roku 1964 s Ferrari 156/158 F1.
Niki Lauda vyhral v sezóne 1975 a 1977. Jeho začiatky neboli vôbec jednoduché. Pochádzal z bohatej viedenskej rodiny, ale jeho pretekársky talent sa neprejavoval. No mal talent iného druhu. Bol obchodníkom, takže si dokázal niečo zarobiť, aby mohol vstúpiť do kráľovnej motoršportu. Najskôr si zohnal miesto u slabého tímu Marchu a neskôr si kúpil sedačku u B.R.M. Zlom v jeho kariére nastal až v Monaku, keď na seba upozornil solídnym pretekom a hlavne bol veľmi rýchly aj na priemernom voze. To mu vynieslo angažmán vo Ferrari. Rok 1974 nebol z jeho strany nič iného ako boj o dojazd do cieľa. Ferrari v tomto roku trápila veľká nespoľahlivosť. V nasledujúcom roku ale oslavoval titul, no jeho najväčší boj mal ešte len prísť. V roku 1976 po šiestich víťazstvách havaroval na Nürburgringu, kde skoro uhorel. Rekonvalescencia trvala krátku dobu, nechal si urobiť niekoľko plastík tváre a v roku 1977 už stál na štarte prvého preteku. Na konci sezóny ho doslova prirovnávali k bájnemu fénixovi.
Jody Scheckter a jeho kolega Gilles Villeneuve zviedli v roku 1979 interný súboj o titul. Villeneuve sa ale predviedol v poslednom preteku sezóny ako pravý gentleman, pretože dodržal svoj sľub o podpore jednotky týmu Schecktera. Scheckter pochádzal z Južnej Afriky a dodnes je jediným majstrom sveta pochádzajúcim z tohto kontinentu. Jeho kariéra u Ferrari trvala iba dva roky, pretože nasledujúci rok nedostal auto podľa svojich predstáv a tak kontrakt rozviazal.
Michael Schumacher navrátil Scuderii Ferrari zašlú slávu. Od roku 2000 do roku 2005 bola nastolená hegemónia. Ferrari nutne potrebovalo úspech a tak vytvorilo hviezdnu zostavu. Všetko viedol malý ,, Napoleon ˮ, taká bola prezývka Jeana Todta. Spolu s ním boli v tíme Ross Brawn, Rory Byrne, Paolo Martinelli a ďalší.
Posledným majstrom sveta jazdiacim za Ferrari sa stal Kimi Räikkönen v roku 2007. Do Scuderie prestúpil z McLarenu-Mercedes a hneď vo svojej prvej sezóne získal titul. Zároveň sa stal aj posledným jazdcom, ktorý titul majstra sveta vo Ferrari získal.
Najúspešnejší monopost
Ferrari F2002 označovaná ako ,, červená bohyňa ˮ. Premenila 21 štartov na 15 víťazstiev. Od VC Austrálie 2002 do VC San Marina 2003. V roku 2003 to bola špecifikácia F2002/B, ktorú ale oficiálne premenovali po zosnulom šéfovi koncernu Fiat ako F2003-GA (Gianni Agnelli).
