Keď na sv. Jána horia ohne! Aké zvyky dodržiavali naši predkovia.

Známa svätojánska vatra, skákanie zaľúbencov cez oheň, vyhadzovanie horiacich metiel či privolávanie dažďa. To sú len niektoré svätojánske zvyky opradené tajomstvami a čarami, ktoré sa v istých kútoch Slovenska zachovali dodnes. Práve 24. jún sa viaže k letnému slnovratu a oslavovali ho aj naši predkovia.

Ešte v 19. storočí naši predkovia verili, že ide o takzvaný hraničný termín, kedy sú v mimoriadnej sile dobré aj zlé moci. „Najmä oheň a voda dokázali podľa našich predkov posilniť pozitívne a potlačiť negatívne sily. Známa je najmä svätojánska vatra, ktorá je iba jednou z foriem zachovaných v niektorých oblastiach Slovenska dodnes,“ dopĺňa Elena Zahradníková, kurátorka a etnologička Slovenského národného múzea v Martine.

Ohne zakladané v predvečer sv. Jána sa kládli na krížnych cestách a vyvýšených miestach chotára, aby zahnali strigy a bosorky, ktoré mohli mať počas tejto noci mimoriadnu moc. „Keď už vatra nešľahala do výšok, bola priestorom na prejavenie šikovnosti. Ak preskakoval oheň pár, deklaroval tak svoj vzťah. Verilo sa tiež, že preskočenie ohňa ochráni preskakujúceho v nasledujúcom období od chorôb,“ vysvetľuje zvyky spájané so sviatkom sv. Jána etnologička. Upúšťanie od týchto zvykov je často vysvetľované legendami o dievčatách, ktorým sa pri preskakovaní zapálili sukne a zhoreli.

Horiace metly a privolávanie dažďa

K zvykom našich predkov tiež patrilo púšťanie smolou napustených kolies dole chotárom, čím sa mali očistiť od všetkého zlého a škodlivého. V okolí Kežmarku si zase mládež z obce na sv. Jána zbierala staré metly, ktoré močili do kolomaže a zapálené ich najskôr vyhadzovali v rôznych smeroch a následne chytali za rúčky.

Sviatok sv. Jána bol pre našich predkov rovnako termínom, kedy v období sucha privolávali dážď. „V gemerskej obci Sirk chodili dievčatá dva týždne pred sviatkom na stráne nad obcou spievať a páliť ohne. Ak dážď neprichádzal, pokračovali v tomto zvyku aj po sv. Jáne. Podobný zvyk sa uchoval aj v Jamníku na Liptove a v okolí Nitry,“ spomína etnologička Elena Zahradníková.

Vládca búrok a bleskov

Čaru svätojánskej noci verili aj pastieri. Až do 24. júna, teda dňa sv. Jána, nechávali časť pasienkov nedotknutú a dobytok sem vyhnali práve v tento termín. Postavili si tu aj kolibu zo smrekovej kôry a čečiny, vedľa ktorej na „Jána“ ozdobili najvyšší strom papierovými stuhami. Oslavy sv. Jána boli okrem veľkých vatier na salašoch spájané s veľkou hostinou, na ktorej sa jedla baranina často varená v žinčici, či jedlá z darovaných surovín. „Existovala predstava černokňažníka, ktorý vládol prietržiam mračien, rozkazoval búrke a bleskom a z nich pochádzajúcim ohňom. Živil sa len mliekom od čiernej kravy a vajíčkami od čiernych sliepok. Ak mu ich opýtaní dali, radil im, ako ochrániť svoje polia pred náhlymi búrkami – najčastejšie kalinou, ktorú bolo treba zapichnúť do poľa alebo okolo poľa,“ prezradila tajomstvá kurátorka a etnologička SNM Elena Zahradníková.